Skype: NextStreet1337
Steam: darkfry3

umm... hi? I guess

15. května 2015 v 22:19 | Shadow |  News
Kam som sa to zase dostal?
Po dlhom a ukrutnom lúštení môjho hesla (nakoniec som to vzdal, obnovil ho a radšej som rozlúštil heslo od môjho starého mailu) som sa opäť prihlásil a pozrel, čo je nové. No, nedá sa povedať že toho bolo veľa.
Celkom som sa potešil, keď som videl, že duch našej komunity stále žije. Tých, čo aktívne blogujú, nie je mnoho. Na ich spočítanie mi pravdepodobne stačia prsty jednej ruky. Ale som rád, že to sú nové tváre (aspoň pre mňa :D ) a že niekto je ešte ochotný robiť ťo, čoho súčaťou som kedysi bol aj ja.

Keď sa pozerám späť v čase, do doby keď som mal dvanásť a začínal s blogom, pomaly sa mi tisnú slzy do očí. Nikdy na nenapadlo, že sa ponáram do niečoho, čo sa stalo súčasťou môjho života, mojim koníčkom, niečoho, čo ovplyvnilo smer, ktorým sa plánujem uberať. Pripadá mi to ako včera, keď som napísal svoj prvý fotený príbeh, pridal na blog prvú recenziu, tešil sa z prvých komentárov a postupne sa viac a viac zapájal do komunity.
To boly časy..
Na spočítanie všetkých nás by vám nestačili ani prsty všetkych končatín. Len čo ste dočítali nejaký článok, či to bol príbeh, nový výtvor, recenzia, hocičo iné, už medzitým pribudli dva ďalšie. Boli to úžasné časy, niečo, na čo budem do konca života určite spomínať s úsmevom.

Od môjho začiatku ubehlo dlhých šesť rokov. Za ten čas sa tu toho dosť pomenilo. Niektorí končili, niektorí začínali. Napokon skončili takmer všetci. Bioblogeri, ako sme sa nazývali, a ich zlaté časy sa skončili. Ak k tomu niečo prispelo najviac, bolo to podľa mňa ukončenie série BIONICLE, čiže niečoho, čo nás spájalo. Ako keby sa nejaké neviditeľné lano, čo nás držalo spolu, roztrhlo a každý sme sa vydali svojou cestou. Niektorí odišli. Niektorí sa vrátili a pretrvali. Medzi nimi pravdepodobne len dvaja veteráni, ktorí si pamätali začiatky - ja a Gelu Nui. (zniem ako narcis, ale čo už). Gelu pokračoval s Bionicle, aj keď bol starší ako ja a jeho povinnosti sa už týkali strednej školy a vyššie. Ja som ponechal lego legom a vrhol sa na novú kapitolu, ktorá, ako som zistil, ma bavila viac ako fotiť.

Písané príbehy boli medzi bioblogermi raritou. Samozrejme, každý, kto nejaké tie príbehy fotil, k fotkám pridával aj nejaký popis, väčšinou dialóg doplnený jednoduchým opisom toho, čo sa na danej fotke deje. Mňa však bavilo vytvárať celé scény, bol som fascinovaný neobmedzenými možnosťami písania. Chceš nafotiť bitku obrovských armád? No, veľa šťastia. Chceš napísať o takej bitke. Prosím, nech sa páči, je to jednoduché.
Písanie ma chytilo a doteraz nepustilo. Je to niečo, čo ma baví, a za čo vďačím práve bioblogingu.

To ma privádza k poslednej kapitole môjho blogu - Tiene a ich príbehy v Taarii. Viem, čo som napísal. Viem, čo som nasľuboval. O to viac ma mrzí, že som to nesplnil. Veľkolepé plány na pokračovanie série zostali iba v mojej hlave, zatiaľ čo tých zopár verných fanúšikov nedočkavo čakalo, kým ich vydám.
Neviem, či to zopár slov dokáže nahradiť, ale je mi to ľúto. Snáď sa vám moje príbehy páčili, a ak niekedy napíšem nejakú knihu, určite sa vás pokúsim vyhľadať a oznámiť vám to :)

Ako na to teraz pozerám, dosť som sa tu rozpísal. Ani neviem, prečo to robím, netuším, či si to niekto prečíta. Ale mne to je jedno. Chcem dať tomuto blogu jednoznačnú bodku. Chcem dokončiť to, čo som koncom októbra 2009 začal.

.

Toto je posledný článok, ktorý plánujem pridať na tento blog (môže sa objaviť nejaký neplánovaný, ale pochybujem o tom). Stále však občas pozriem na to, ako sa komu darí, kto ešte "žije", možno pridám nejaký ten komentár a budem optimisticky veriť v to, že podobná éra, akú som zažil ja, sa raz vráti.
Chcem sa poďakovať všetkým, ktorí boli a sú súčasťou bioblogingu, ktorých som aspoň virutálne spoznal a som za to rád. Je ich priveľa, a zoznam písať nechcem, keďže na minimálne polovicu z nich by som zabudol.
A chcem aj zaželať veľa šťastia tým, ktorí sú aktívni. Ak vás to baví, neprestávajte s tým. Snáď sa vám podarí vytvoriť si úžasné spomienky ako tie moje.

Viac už asi povedať netreba. Zostáva len pozdrav.

Sayonara a veľa šťastia

- Shadow (kedysi známy aj ako StroniusX)
 

//Update

1. října 2014 v 21:39 | Shadow |  News
Welp, kratučký update o tom, ako to so mnou (a aj s blogom) vyzerá..

Takže, ak ste tu už niekedy boli, mohl iste si všimnúť zmenu záhlavia na.. no, v podstate to je podľa mňa z informatického hľadiska úplná blbosť, ale vyzerá to ako z príkazového riadka, to mi úplne stačí a verím, že vám tiež :D
Staré a graficky dosť nekvalitné (zrejme jedno z mojich najhorších) ma už unudilo a pri mojej pravidelnej stredajšej návšteve blogu som sa rozhodol ho zmeniť, a no, výsledok vidíte sami. Dal som ho dokopy za tri minúty v paint.nete, takže vážne žiadna namáhavá práca, ale páči sa mi, to je hlavné :D

Od záhlaví k tomu, na čo hlavne Sauwen a aj niektorí ďalší čakajú;
práce na novom projekte sa zastavili z dôvodov časového deficitu => nemám čas písať, tretí ročník na strednej a učiva nad hlavu, takže dúfam, že to nejako zvládnem a prejdem ďalej.
Okrem iného bol ale projekt pomenovaný, podľa nového sa volá Rebirth, čiže Znovuzrodenie.
Príbehová línia je už ucelená, mám docela dobrú predstavu o konci a aj o pokračovaniach, aj keď asi sklamem Sauwena tým, že niektoré otázky budú musieť zostať otvorené (prinajhoršom sa to bude odohrávať v alternatívnej časovej línií :D )

Na voľných hodinách okrem učenia sa a nejakého toho opisovania domácich úloch občas popremýšľam aj nad celkovým príbehom o Taarii, a podarilo sa mi dať dokopy niečo ako plán. Takže:

Príbeh o Taarii, pomenovaný Balada o synoch Taarie, bude rozdelený na päť väčších (no, väčších, prvé dva sú dosť krátke, ale čo) a trí menšie "série" alebo "knihy", neviem ako to nazývať.
Väčšie budú (a sú) ďaleko rozsiahlejšie, popisujúce osudy ľudí, ktorí ovplyvnili vývoj udalostí v Taarii a ich príspevok do rozuzlenia a záveru.
Tri z nich už poznáte, prvým je Calinor, druhým trilógia Labyrint, Lavína a Pád, spojená do celku Pád Impéria, a tretí vyššie spomínané, momentálne rozpísané Znovuzrodenie.
Menšie celky budú, ako to z ich názvu napovedá, o dosť kratšie a popisovať dej jednej udalosti.
Celkovo budú tri, dva z nich o bitkách a posledný ako epilóg celého príbehu.
Zatiaľ jediný vám známy je Bitka v Antarijských močiaroch, ďalší bude opisovať bitku odohrávajúcu sa na konci Znovuzrodenia, a ako som spomínal dva riadky vyššie, posledný je epilógom.

Takže, celkovo mám pred sebou dosť práce, a to nehovorím o mojich plánoch napísať ešte ďalší príbeh, ktorý vôbec nesúvisí s Taariou a skôr ho uploadnem niekam na čitateľské fóra alebo stránky než na blog, ale nebojte, záujemcovia odkaz dostanú :D

To by bolo odo mňa si tak všetko, majte sa a držte mi palce pri písaní :)

As always, sayonara

Sneaky-peeky time

2. srpna 2014 v 12:21 | Shadow |  News
Vydanie môjho nového diela je ešte ďaleko v budúcnosti (sakra, budem rád ak ho dokončím pred Vianocami), ale ako som spomínal, napísaných je niekoľko kapitol, a tak som si povedal: prečo nevydať malý kúsok jednej z nich?

V hmle bolo zlovestné ticho. Zdalo sa jej, že uplynuli celé roky, no v skutočnosti to bolo len niekoľko sekúnd. Skúšala kričať, nikto ju však nepočul. Zaborila ruky do dlaní a rozplakala sa.
Odniekiaľ sa ozval pohyb, a ona zrazu zistila, že ju niekto tuho objíma.
"Všetko je v poriadku. Neboj sa."
Arthur. Jeho hlas spoznala okamžite.
"Som.. som mŕtva?"
"Otvor oči."
Urobila tak. Bola v jeho náručí, presne ako očakávala. Kľačal vedľa nej na voze, a pri jeho nohách bolo mŕtve telo..
"Anna!"
Starej slúžke trčal jeden šíp z oka, druhý ju zasiahol do hrude. Nemala šancu prežiť.
"Čo sa stalo?" vytisla zo seba roztraseným hlasom Rosse. Až teraz si všimla, že z Arthurovho meča kvapká krv.
'Meča? Kde zobral meč?' preblyslo jej hlavou, no tú myšlienku okamžite vytlačil pohľad na okolie voza. Pri jednom z kolies ležal Tom, ktorého taktiež zasiahla spŕška šípov. Rosse obrátila pohľad na strechy. Namiesto dvanástich lukostrelcov tam ležalo dvanásť mŕtvol. Pri bráne taktiež ležali mŕtve telá.

Úryvok je z prvej kapitoly, kde sa dej ešte len rozbieha..
Myslím, že tam je cítiť dosť veľký rozdiel oproti mojim predchádzajúcim prácam, snažím sa dať postavám nejakú hĺbku a taktiež aj pridať nejaký citový vzťah medzi hlavnými postavami. No, snáď sa vám to bude páčiť

That's all, Sayonara :)
 


Back again? lel nope

25. července 2014 v 14:27 | Shadow |  News
Ubehlo niekoľko ďalších mesiacov, a na blogu sa znova neobjavilo nič nové. Nieže by ma to prekvapovalo, pri mojej nálade písať články atď., ale niektorí z vás mohli byť sklamaní, keďže som zase začal a skončil
Tak to napíšem rovno: tento blog už veľa nových článkov mať nebude. Je to síce pravidlo, ktoré tu platí už dva roky, ale prišlo mi ako dobrý nápad to konečne napísať :D

No, ale teraz sa presuňme k lepším správam
Mám tu na blogu niekoľko nedokončených príbehov (ako napríklad posledná písaná bionicle séria) a k nim sa vracať neplánujem, hoci nevylučujem ani to že po dokončení toho, na čom pracujem teraz, sa k nim nevrátim.
Pred pár dňami som začal písať nový príbeh, ktorý som v hlave skladal niekoľko mesiacov (zaujímavosť: ako prvý som mal vymyslený koniec, začiatok a všetko ostatné prišlo až potom :D ). Je to zatiaľ moje najrozsiahlejšie dielo, po prológu a dvoch kapitolách má vyše 4200 slov, čo je v porovnaní s mojimi predchádzajúcimi prácami oveľa viac.
Príbeh sa odohráva v Taarii, niekoľko storočí po páde Tarranielu. Krajina sa nachádza v stagnujúcom stave, aktuálna vláda nie je priaznivcom pokroku, čiže by som Taariu prirovnal k stredovekej Európe. Podobne aj náboženstvo hrá vysokú rolu.
Rozhodol som sa vytvoriť nové náboženstvo, ktoré oslavuje Cailana ako svätého Spasiteľa, ktorý zachránil celý svet pred skazou keď zabil Ya'zaka v Antarijských močiaroch. Krajina je už 300 rokov ovládaná vodcami Rádu Spasiteľa, a tento stav nevyhovuje obyčajným ľudom, ktorí trpia pod ich útlakom, a v celej Taarii sa šepká o potrebe revolúcie.
V tomto som si zobral inšpiráciu z obdobia pred dvoma revolúciami: Veľkou francúzskou a Nežnou.
Viac k príbehu nepoviem, všetko potrebné sa dozviete neskôr :)
Takisto som zmenil aj štýl písania, namiesto preskakovania medzi postavami budú celé kapitoly písané z pohľadu jednej osoby (tento štýl sa mi zapáčil počas čítania The Song of Ice and Fire od Georga R.R. Martina, odporúčam prečítať každému, úžasné knihy :) )
Keď bude príbeh dokončený, pravdepodobne uploadnem súbor vo worde na uloz.to a na blog pridám odkaz.


To je všetko, Sayonara :)

I. Kapitola

7. dubna 2014 v 23:16 | Shadow |  Bionicle 2. Séria - War Of Shadows
Hlboko pod ruinami Tesary, vo väzení, známom ako Labyrint, sedel väzeň. Bol posledným obyvateľom Labyrintu, zanechaný strážcami, keď v panike utiekli počas pádu mesta. Nechali ho tam samého, napojeného na prístroje, ktoré ho môžu udržiavať nažive až do konca sveta. Väzeň, ktorého kedysi prezývali Travič alebo Pán Jedov, bol doteraz len prázdnou schránkou, odkázanou na pomoc techniky. V ten deň sa však jeho trest končil.
Vastus otvoril oči, vykríkol, a ozvena jeho hlasu sa šírila chodbami Labyrintu. Posledný väzeň bol voľný.

Tri údery na bubon vytrhli Ackara z náručia spánku. Tri údery znamenali útok, a on ako Vrchný generál Spojených Glatorianskych síl musel veliť obrane. Rýchlo sa obliekol do brnenia, zo zbrojnice zobral meč a štít, a vybehol von za svojimi vojakmi. Vo Vulcanuse zavládla panika. Ulicami behali vojaci aj obyčajní Agori, medzi ktorými Ackar zazrel niekoľkých Glatorianov pokúšajúcich sa ukľudniť dav. "Nechaj to na Raanua," zakričal smerom k Geluovi. Glatorian z Iconoxu ho počúvol a bežal za ním. Hradby boli obsadené strelcami, ktorý netrpezlivo napínali luky, alebo zameriavali kuše a Thornaxy. Na hlavnú vežu pritiahli aj balistu, strieľajúcu protodermové šípy. Taká bola obrana posledného slobodného mesta na Bara Magna, a tejto obrane velil Ackar.
Keď sa dostal na hradby, Kiina mu podala ďalekohľad.
"Sú to oni. Tam."
Ackar sa pozrel, kam ukazovala, a srdce mu vynechalo jeden úder.
"Stronius priviedol celú silu Roxtusu." Pokračoval v pozorovaní. "Niekoľko protodermových katapultov, tie budú našim hlavným cieľom. Potom baranidlá, kavaléria, niekoľko stoviek pechoty. Tuma. A jeho osobná garda."
"Vidíš niekde Stroniusa?"
"Nie. Ale nepochybne tam niekde je."
Smerom od armády Roxtusu sa ozval rachot. Ackar tam znova namieril ďalekohľad.
"Čo vidíš?"
"Telluris a jeho Skopio sa prišli tiež pozrieť."
Kiina sa zachvela. "S tým nebude mať problém rozbiť hradby."
"Preto musíme sústrediť našu paľbu na nich," zavelil Ackar tak, aby ho všetci obrancovia počuli.
"Kiina, dávam ti velenie na hradbách. Gelu, poď so mnou, musíme zorganizovať pechotu."
Vo Vulcanuse sa schyľovalo k rozhodujúcej bitke. Kto ju vyhrá, získa kontrolu nad Bara Magna.

Heremus zostúpil do Labyrintu.
'Ako si mohli dovoliť zmeniť môj palác na väzenie...'
Zostupoval čoraz nižšie a nižšie, strmé schodisko sa čoraz viac zužovalo. Po desiatich minútach bol na konci - posledné poschodie. Tvorila ho malá čierna miestnosť s dvomi dverami. Jedny z nich ukrývali Heremusov cieľ, za druhými sa nachádzal posledný väzeň, napojený na prístroje, aspoň tak si Heremus myslel. Prešiel k prvým dverám, ktoré sa nepodarilo nikomu zo strážcov väzenia otvoriť, a vytiahol starý, zhrdzavený kľúč. Zasunul ho do kľúčovej dierky a pootočil. Dvere sa odomkli, keď však chcel vytiahnuť kľúč, vyšla von len polovica.
'To nevadí,' pomyslel si. Beztak ho dnes použil posledný krát. Otvoril dvere, a ovanul ho zápach krvi. Potiahol nosom a vošiel do úzkej tmavej chodby. Tá sa zakrátko končila a Heremus sa ocitol v tajnej miestnosti na konci trónnej sály. Cez štrbinu v stene venoval pohľad kamennému trónu, na ktorom kedysi sedával, a prešiel k riadiacemu pultu. Nachádzalo sa na ňom dvanásť tlačidiel, každé od jedných dverí po bokoch trónnej sály. Stlačil to prvé. Ostatných jedenásť zničil, to čo sa za dverami skrývalo, už potrebovať nebude. Na svoje plány mu stačí len jeden z pýchy jeho výtvorov. Baterra. Dvanásť strojov, vytvorených len na jeden účel - zabíjať.
Vyšiel z tajnej miestnosti a prešiel k jediným otvoreným dverám. Za nimi uvidel na zemi ležať na zemi Baterru. Podišiel k nemu a vytiahol Kanohi Ignika. Nasadil ju na tvár Baterru. Chvíľu sa nič nedialo, potom sa telo na zemi pohlo a pomaly vstalo.
"Pane," uklonil sa Baterra Heremovi.
"Nastal tvoj čas, Wraith. Tvoji bratia už nebudú potrební. Dal som ti život a s ním dušu. Keď dokončíš túto úlohu, dám ti slobodu."
"Čo odo mňa potrebujete, pane?"
"Vo Vulcanuse onedlho začne boj. Choď tam, a ukáž im hnev Veľkých bytostí."
________________________________________________________________________________________________________________
No, Sauwen, ani nie súboj titanov, ale veľkých bytostí :D Snáď to bude "frikin kjul" aj naďalej :D

Prológ

5. dubna 2014 v 9:39 | Shadow |  Bionicle 2. Séria - War Of Shadows
Bežal, hoci nevedel kam. Nohy mu horeli bolesťou, no on nemohol zastaviť. Občas sa obzrel, čakajúc, že zazrie svojho prenasledovateľa. Nikoho nikdy nevidel. Možno tam žiadny prenasledovateľ nikdy nebol. Kameň, akoby naschvál umiestnený do stredu kamenného chodníka, si pri jednom z obzretí nevšimol. Tichú atmosféru noci narušilo zadunenie, keď jeho telo dopadlo na zem, a vzápätí sa začalo kotúlať dole z chodníka drsným kamenistým kopcom. Fyzikálne zákony premohli jeho vôľu zastaviť, a tak sa jeho pohyb zastavil až po tridsiatich metroch, keď kopec prešiel do roviny.
V hlave mu dunelo, bolesť cítil po celom tele. Nebol schopný usporiadať svoje myšlienky. Sám nevedel ako sa mu podarilo doplaziť k neďalekému stromu a oprieť sa oň. Siahol pod záhyb svojho plášťa, skontroloval, či tam stále je predmet, kvôli ktorému riskoval svoj život a životy všetkých ostatných. Jeho prsty narazili na chladný povrch, pousmial sa, a stratil vedomie.
Zobudil ho kopanec do brucha. Vykríkol by od bolesti, no druhý kopanec mu vyrazil dych a výkrik sa zasekol v hrdle. Klesol na všetky štyri a snažil sa chytiť dych.
"Dosť že si sa zobudil," poznamenal niekto vedľa neho. Nadvihol hlavu, aby sa dotyčnému pozrel do tváre, no namiesto toho uvidel len päsť letiacu k jeho čelu.
Úder ho položil na brucho. Neznámy mu jednou nohou stupil na chrbát.
"Kde to máš?" opýtal sa potichu, ale zreteľne.
Pársekundové ticho prerušil ďalší kopanec.
"TAK KDE?"
"To by si rád vedel, čo?" opýtal sa .
Začul, že neznámy vytasil zbraň.
"Nebuď drzý, lebo uvidíš svoje vnútornosti. Pýtam sa naposledy, kde to máš?"
Podarilo sa mu zdvihnúť hlavu. Neznáma postava stála meter pred ním, zahalená do tmavého plášťa s kapucňou, pod ktorou nebola vidieť tvár, a v pravej ruke držala meč.
"Nikdy to nedostaneš," odvetil a pokúsil sa dostať späť na nohy, no tie boli stále unavené z nočného behu a zradili ho v najnevhodnejšej chvíli. Keď dopadol späť na brucho, predmet mu vypadol z bezpečia záhybu plášťa a dopadol na zem tesne pred ním. Začul neznámeho smiech.
"Zradilo ťa aj vlastné oblečenie. Chudáčik Angonce, zradený všetkými, keď sa pokúsil zachrániť ten odpad, ktorý pomohol vytvoriť."
"Oni nie sú odpad. Sú našim najväčším dielom. Tými, ktorí raz budú k nám vzhliadať ako k bohom."
"Ale my sme pre nich bohovia."
Neznámy urobil krok vpred.
"Aj bohovia môžu zomrieť."
Angonce zacítil prudkú bolesť v záhlaví, a potom prišla len tma.
________________________________________________________________________________________________________________
Konečne som sa dostal k nejakému tomu písaniu :) Síce je to krátke, ale nemám rád extra dlhé prológy, tak buďte spokojní aj s týmto :D

Sayonara

Here I am again :)

22. února 2014 v 15:54 | Shadow |  News
Zdravím to, čo zostalo z našej komunity (alebo aspoň tých, čo to čítajú :) )

Zase nám tu toho nejako veľa nepribudlo (tzn. nič) a už mi aj bolo za blogom trocha smutno. Tak som sa premohol, vylúštil heslo a som znova tu, pripravený na aspoň akú-takú aktivitu :D
Dôvody neaktivity sem myslím ani nemá zmysel dávať, keďže ste si všetci mohli domyslieť, že to je škola, každodenný život atď.
Ale popritom všetkom som rozmýšľal aj nad tým, že už som tiež dlho nič nenapísal (teraz myslím písané story), a celkom mi aj to začalo chýbať. Takže som začal pracovať na remake-u Tieňov, plánujem zhrnúť všetky 3 série + Calinor do jednej série, trocha pozmením príbeh, vylepším backstory, pridám a odoberiem nejaké postavy a tak ďalej. Ale potrvá mi to zrejme dlho, a popritom by som chcel písať, poprípade vytvárať niečo iné. A dnes som sa z nostalgie pozrel do histórie blogu a uvidel 3 rozdielne série, jednu nedokončenú, dve dokončené, no so záverom ani jednej z nich nie som spokojný. V hlave mi vtedy skrsla myšlienka minimálne jednu z tých sérií obnoviť, pokračovať v nej, urobiť remake, proste hocičo, len nech to má aspoň nejakú kvalitu.
Odkazy na série:
Bionicle: 1. séria
Story of Assassin (neriešte gramatiku prosím :D )

A teraz sa obraciam na vás, nech vyberiete jednu z týchto sérií, a práve v nej budem pokračovať.
Všetky tieto série sú obrázkové lego série, okrem SoA, ktorá mala obrázky, ale môj wipe na galerie.cz ich vymazal :D
V prípade extra záujmu by som teda bol ochotný tieto série obnoviť aj ako fotky s lego, hoci moja zbierka už zapadala prachom :)

Takže, komentujte a užite si zvyšok dňa :)

III. Krv a ľad

16. října 2013 v 12:00 | Shadow |  Bitka v Antarijských močiaroch
Kdesi v diaľke sa ozvalo vlčie zavytie, z ktorého Foxmerovi behal mráz po chrbte. Akoby ten zvuk nespôsobil obyčajný vlk. Jastrab potriasol hlavou, aby z nej dostal myšlienky na to, kto by mohol byť autorom toho zavytia. Mal oveľa väčšie problémy. Ležal na kraji bojiska, bez brnenia a s krvavou škvrnou na bruchu. Vedľa neho ležalo sedem ľadových prízrakov, všetci do jedného mŕtvi. Jastrabovo víťazstvo si však vybralo daň. Nevedel, koľko času mu zostáva, ak však urýchlene nedostane pomoc, zomrie. To vedel naisto.
Snažil sa vytesnať z hlavy všetky spomienky na posledný rok. Chcel, aby si Taariu pamätal takú, aká bola predtým. Svet pred očami začínal tmavnúť. Foxmer zatvoril oči a predstavil si samého seba, stojaceho na hore Folgon, s Taariou pod ním. Videl rozsiahle lesy, zelené planiny, siahajúce na juh až k vyprahnutým Pustinám. Cítil sa ako vládca sveta. Sveta, ktorý sa chystal opustiť.
Oči pootvoril len trochu, keď sa jeho líca dotklo niečo až neprirodzene studené.
Stvorenie, čo nad ním stálo, sprvu vyzeralo ako vlk, Foxmer si však všimol, že je až trojnásobne väčší. A na jeho chrbte sedelo stvorenie, ktorým Jastrab opovrhoval najviac na svete.
"A znovu sa stretávame v bitke, Tieň," chladne predniesol Ya'zak, "Mám však pocit, že tentoraz je to naposledy."
"To si píš. Dnes odtiaľto nevyjdeš živý," vytisol zo seba Foxmer a vzápätí vykašľal krv.
"Nie. Ja dnes odtiaľto vyjdem ako víťaz a ty, a všetci, ktorí sa proti mne postavili, zomriete. Do jedného."
"Si si až príliš istý, nemyslíš?"
"Nečakal si, že takto skončíš, však? Sám, ďaleko od kohokoľvek, kto by ti bol schopný pomôcť. Už sa nič nedá robiť. Iba zomrieť."
S tými slovami sa Ya'zak napriahol a s mečom namiereným na Jastrabovu hruď švihol. Foxmer z posledných síl zdvihol ruku s mečom a úder tak-tak odrazil.
"Odpor je márny," zasyčal Ya'zak a vykopol Jastrabovi zbraň z rúk.
"Tak neodporuj, a skap," odsekol Foxmer. Posledné, čo videl, bol záblesk ľadu a potom už len nekonečnú tmu.

Ya'zak utrel svoju ľadovú čepeľ do Foxmerovej tuniky a vyrazil smerom k boju. Vlka nechal stáť pri tele Jastraba, a teraz kráčal peši medzi bojovníkmi, ktorí sa mu úmyselne snažili vyhnúť. Keby chcel, mohol každého z vojakov zabiť, teraz i však hľadal iné ciele. Bol čas zbaviť sa najväčšej hrozby.
Jastrabi. Už len to slovo v ňom okrem znechutenia vyvolávalo aj strach. Nebál sa ich, a zároveň sa ich desil. Len kvôli nim a Tieňom stratil v bitke o Tarraniel viac prízrakov než chcel. Ale na druhej strane ho práve oni vyslobodili z labyrintu.
"Nehľadáš náhodou mňa?" ozvalo sa napravo od neho. Pozrel sa tým smerom, a uvidel muža s mlado vyzerajúcou tvárou, jazvou pri pravom oku, oblečeného v čiernej zbroji.
"Endeas. A vieš, že hľadám?" odpovedal, a zároveň vyrazil v bojovom postoji.
Jastrab sa ani nepohol. Ya'zak na moment zaváhal, a práve vtedy ho zasiahol kopanec do chrbta. Rýchlo sa otočil a švihol mečom. Cailanovu hlavu minul len o pár centimetrov. Princ odskočil, vzdialil sa od Ya'zaka a premeriaval si ho.
"Dvaja proti jednému? No tak, myslel som že bojujete čestne."
"Oprava, traja," ozvalo sa neďaleko.
"Stroivan," povedal Ya'zak, ani sa tým smerom nepozrel. "Takže toto je náš posledný súboj? Víťaz berie všetko."
"Dá sa to tak povedať," súhlasil Endeas.
"Tak v tom prípade," začal Ya'zak, vyskočil a zabodol meč do zeme. Od čepele sa začali šíriť ľadové čiary, ktoré postupne hrubli a za chrbtami Jastrabov vytvorili nepriestupnú ľadovú stenu.
"Aby nikto nepomyslel na útek," vysvetlil ľadový démon a vytvoril si z ľadu ďalší meč.

"Kde je Foxmer?" opýtal sa Endeas, keď si uvedomil, že niekto chýba.
"Och, o toho slabocha som sa postaral pred chvíľou. Bol celkom sám a zranený, na kraji bojiska. Nebolo ťažké doraziť ho."
"Ty..!" zareval Endeas, posilnený hnevom, a vyrazil oproti Ya'zakovi. Ten ho bez mrknutia odrazil dore miereným kopancom do hrude, ktorý Jastraba vyviedol z rovnováhy. Zatackal sa a ocitol sa vydaný na milosť Ya'zakovi.
"Ste tak slabí," skonštatoval démon chladne, chytil Tieňa pod krk a zdvihol do vzduchu.
"Bál som sa o to, ako tento boj dopadne. Ale keď porazím vás, čo sa mi nepochybne podarí, vaša armáda stratí morálku a ja ovládnem všetko. Škoda, že to ani jeden z vás neuvidí, bude to veľkolepé.. kráľovstvo ľadu, ktorému budem vládnuť ja."
Zosilnil zovretie a Endeas sa začal dusiť.
"Teraz je čas zomrieť, Tieň," chladne predniesol Ya'zak a zatlačil ešte viac.
Endeas očakával smrť, bol s ňou zmierený, no namiesto nej prišlo len dunivé zosadnutie na zem. Chvíľu mu trvalo, kým pozbieral svoje rozhádzané vnemy a zdvihol sa zo zeme. Zaostril pohľad a pred sebou uvidel Cailana, ustupujúceho pred Ya'zakovymi údermi, a Stroivana taktiež ležiaceho na zemi. Práve k nemu sa rozbehol a pomohol mu vstať.
"Nemáš za čo," zamumlal Jastrab, keď sa postavil na vlastné. "Keby som ho nesekol do ramena, o sekundu by bolo po tebe."
"Díky."
"Nemôžte sa prestať vykecávať a pomôcť mi?" ozvalo sa napravo od nich. Cailan skrížil svoj meč s Ya'zakovym a obaja sa pretláčali, pričom mal démon jasne navrch.
"Prepáč," uškrnul sa Stroivan a zahalil svoju pravačku do čiernych plameňov. Endeas vytasil svoj druhý meč a rozbehol sa k Ya'zakovi.
"Dolu!" ozvalo sa za ním, keď bol na polceste. Rýchlo zmenil smer a znovu išiel k zemi, tentoraz dobrovoľne. Hneď na to mu ponad chrbát preletel šíp z čierneho ohňa. Jastraba prekvapilo, že namiesto tepla sa od šípu niesol chlad.
Mágia. Najhorší objav v histórií, pomyslel si.
Napravo od neho sa ozvalo zasyčanie. Nasmeroval svoj pohľad tam, a uvidel Ya'zaka, obklopeného čiernym ohňom. Cailan využil jeho odlákanie pozornosti a presunul sa k Endeovi.
"Má prisilné údery. Myslím, že takto ho neporazíme," oznámil.
"Chce to len trocha viery," ozvalo sa neďaleko od nich.
"Snáď si nemyslíte, že by som vás v tom nechal samých," pokračoval Ethias s úsmevom, keď sledoval prekvapené pohľady Jastraba a svojho brata. "Štyria ho musíme zabiť. Nemôže to byť..."
Zvyšok cisárovej vety nikdy neodznel, keďže ho z nôh zrazil Stroivan, vrhnutý Ya'zakom. Démon hneď na to skočil k nim a ohnal sa sekerou po dvojici tiel.
Stroivan sa stihol spamätať a uskočil, nebol však dosť rýchly. Čepeľ mu odťala pravý malíček a pokračovala ďalej, cez zlatú zbroj až k telu cisára Východnej ríše. Ethias vykašľal krv, pustil meč z rúk a ochabol.
"Toto mal byť cisár?" opýtal sa posmešne Ya'zak a otočil sa, pripravený dokončiť svoju prácu.
Namiesto toho však uvidel len záblesk ocele, a vzápätí pocítil prudkú bodavú bolesť, keď mu Cailanov meč prerazil pľúca. Šokovane padol na kolená a hľadel na zranenie. Princ vytiahol meč a odhodil ho na zem.
"Je koniec," povedal s víťazným výrazom.
"Ešte nie som mŕtvy," oznámil mu Ya'zak prázdnym hlasom.
"Viem. Chcem sa ťa opýtať, prečo? Prečo to všetko robíš?" Cailan si kľakol k démonovi a pozrel mu do očí. "Prečo si rozpútal túto vojnu?"
Ya'zak cítil, že ho život opúšťa. Vedel, že zlyhal, že sklamal Slytha, a že má právo vyzradiť jeho dôvody. A tak začal rozprávať. Rozprávať o svojom vzniku, útoku na Labyrinthium a Slythovej smrti. A popri rozprávaní sa mu začal v mysli rodiť plán.

Keď Ya'zak dohovoril, nastalo ticho. Bitka v pozadí sa tiež končila, víťazne pre Ríšsku armádu. Endeas cítil, že tento deň znamenal koniec Ya'zakovej krátkej vlády, a začiatok novej éry. Potom sa však myšlienkami vrátil k mŕtvemu cisárovi, ležiacemu obďaleč, a jeho nádej o niečo ochabla.
Je to začiatok novej éry, nie však pre Ríšu. Ríša padla, a nikdy viac sa nevráti.
"Ak to je všetko, čo si chcel.. dobyť Taariu v mene svojho mŕtveho stvoriteľa.. Nie je to dostatočný dôvod," ozval sa Cailan.
"Ako pre koho. Pre mňa dostačujúci je. Kvôli nemu som zabíjal, dobýjal a ničil."
"Ak pre niečo také spôsobíš toľkú bolesť, nie si hoden nazývať sa vládcom."
Ya'zak sklonil hlavu. Slová, ktoré práve počul z princovych úst, mu rezonovali v hlave ako gong. Pamätal si, že to isté mu pred rokom povedal niekto iný, Tieň, ktorého zabil pri dobytí Tarranielu. A v démonovej hlave sa poprvýkrát vyjavilo, že na tých slovách by mohlo byť niečo pravdivé.
Vtedy celým jeho vnútrom otriasla ľútosť, a on vypustil z hlavy svoju poslednú nádej na vytvorenie ideálneho sveta.
"Ja.. je mi to ľúto. Všetko, čo som spôsobil..."
Cailan sa naňho neveriacky pozrel.
"Nie som si istý, či som počul dobre.." povedal.
Ya'zak sa z posledných síl zdvihol a prešiel k princovi.
"Vezmi si ho. Skrýva sa v ňom Farrova duša."
Cailan si zobral do rúk Syhmarill, ktorý mu démon podával.
"Mal by sa vrátiť k Tieňom. A ešte pozorne počúvaj." Ya'zakov hlas prešiel do šepotu. "To, čo ti teraz poviem, musí zostať tajomstvom. Hlboko v srdci pustín sa nachádza Päťhorie, a skryté mesto Vyanir. V tom meste je jaskyňa, a v nej Studňa. Nájdi studňu a ponor do nej Syhmarill. Potom.."
Ya'zakova veta zostala nedopovedaná.
"Čo? Čo potom?" pýtal sa Cailan, no Ya'zak neodpovedal. Ani nemohol, keďže jeho duša sa odpútala od tela a vyrazila na púť k bohom.
_______________________________________________________________________________________________________________

A je to tu :) Síce nie som úplne spokojný s koncom, mohol som to zakončiť o niečo lepšie, ale už sa mi to nechcelo prepisovať :D Takže buďte spokojní s tým, čo máte, a očakávajte ďalšiu, tentoraz už plnohodnotnú sériu

Btw, ešte na blog pridám info, či tá séria bude tu na blogu alebo na nejakej inej stránke...

Sayonara :)

II. Bitka v Antarijských močiaroch

9. října 2013 v 12:00 | Shadow |  Bitka v Antarijských močiaroch

Cailan Drakonus, odetý do striebornej zbroje s vygravírovanou dračou lebkou na hrudnom pláte a zahalený do čierneho plášťa na ochranu pred dažďom, sedel na svojom koni a pomaly postupoval po boku Ríšskej armády. Dlhé svetlé vlasy mu padali do sklonenej tváre, no on si ich nevšímal, lebo bol priveľmi zahĺbený vo svojich myšlienkach.
Od chvíle, kedy do Grom-Eduru dorazil podivný ľadový prízrak, ktorý sa predstavil ako Ya'zakov posol Aenoeb, a priniesol odkaz od samotného démona, klesla nálada jeho armády na bod mrazu. Ya'zak ich vyzval do poslednej bitky, do bitky, ktorá má rozhodnúť o budúcnosti Taarie. Správy od špiónov boli pochmúrne: v Tarranieli sa zhromaždili všetky ľadové prízraky, ktorých počet bol podľa odhadov okolo pätnásť tisíc. Všetky zostávajúce cisárske légie spolu čítali niečo cez osemtisíc mužov, ku ktorým sa pridali dve tisícky ozbrojených poddaných, a asi päťsto členov súkromných armád malých šľachticov.
Ya'zak v liste uviedol ako miesto boja Antarijské močiare. Ležali presne na polceste medzi Tarranielom a Grom-Edurom, no to nebol pravý dôvod, prečo sa tam mali armády stretnúť. Podľa informácií Ríšskych špehov, a takisto podľa spomienok tých, čo prežili Pád, používali prízraky namiesto koní svoje vlky, ktoré narozdiel od bojových koní Ríše boli trénované na boj v extrémnych podmienkach, medzi ktoré spadal aj močiar.
Cailan vedel, že Antarijské močiare sa rozprestierajú na ploche asi štyridsať kilometrov štvorcových, čo bolo pre obe armády viac než dosť miesta. Väčšinu ich územia tvoria rozsiahle bahenné mláky, niektoré také hlboké, že do nich popadalo niekoľko vozov, ktoré sa už nikdy nevynorili. Jedinú bezpečnú cestu cez močiare predstavovala cesta, ktorá však bola široká len asi päť metrov.
Cailan si povzdychol.
Boj na ceste môžeme vyhrať, ale v močiaroch nás porazia. Bez koní sme pre ich vlky ako hračky.
Hlasné zaerdžanie jeho koňa pretrhlo niť jeho myšlienok. Princ sa v sedle vzpriamil, odhrnul mokré vlasy z tváre a popohnal koňa dopredu. Vpredu, asi desať kilometrov pred ním, sa začínalo široké bahnité územie, zmáčané dažďom a onedlho aj krvou.

Endeas sa viezol na čele armády po boku cisára Ethia. Vo vzduchu bola cítiť clivá atmosféra blížiacej sa bitky a tam spolu diskutovali o veciach, čo boli, a čo budú.
"Škoda tvojho otca," povzdychol si cisár, "Teraz by sa nám vážne hodil. Bol to skvelý taktik a bojovník. Nezaslúžil si taký koniec."
Endeas mlčal..
"Nie, nezaslúžil," ozval sa po chvíli. "Ale ja ho pomstím. Vytrhnem Ya'zakovi srdce z hrude.. ak tam ešte nejaké má. A znovuvybudujem Tiene do ich pôvodnej slávy."
"Keď už sme pri tom, ako zvládaš ten nápor zodpovednosti?"
"No.. keď ma zvolili, najskôr som sa cítil šokovane. Ale to po pár týždňoch vyprchalo a teraz som celkom šťastný, môžem môj sen zrealizovať čo najskôr."
Znova bolo na pár minút ticho.
"Ak prežijeme.." začal Ethias, "Tak mi bude cťou pomôcť ti postaviť Tiene na nohy. Koniec koncov, onedlho budeme rodina, nie? A rodina si má pomáhať."
"To teda áno," súhlasil Endeas a znova si vybavil to ráno, kedy mu do izby vtrhla Sheila so správou, že ju Cailan požiadal o ruku. Vtedy sa z toho tešil a spolu s nimi začal organizovať prípravy na svadbu, ale keď dorazil Ya'zakov odkaz, cítil v duši neistotu, aj napriek tomu, že svojej sestre zabránil ísť s nimi.
Mal som zabrániť Cailanovi ísť. Hlavne po tom, čo mi Sheila povedala pri odchode.
Zatvoril oči a predstavil si nedávnu scénu na nádvorí Citadely.
Práve vysadal na koňa a ako posledný sa chystal opustiť stajne, keď k nemu prišla Sheila.
"Ani si sa neprišiel rozlúčiť. Si úplne ako otec," vyčítala mu.
"Prepáč. Mal som priveľa práce."
"No to ti tak budem veriť. Zbrane nemôžeš brúsiť celú noc."
"Preberal som stratégiu s Ethiom."
"A?"
"Nemáme veľké možnosti na taktizovanie. Bude to čelná zrážka armád, silnejší vyhráva. Osemsto mužov si necháme v zálohe a desať z nich bude pripravených okamžite po bitke vyraziť sem a oznámiť správu o výsledku."
"A aké sú šance našej armády?"
"Menšie než ich. Ale urobíme všetko preto, aby sme sa vrátili živí. Aspoň Cailan. Viem, čo pre teba znamená.. A niekto musí vládnuť. Okrem neho už neexistuje iný dedič."
"Musíte sa mi vrátiť obaja!" zavzlykala a objala ho. "A s tým dedičom to nie je pravda."
"Majú utajeného súrodenca?" opýtal sa prekvapene.
"Nie.. potomka... nenarodeného.." odpovedala, držiac sa za brucho.
Endeovi chvíľu trvalo, kým pochopil.
"Och! Gratulujem! Vážne, gratulujem. A ak by som sa nevrátil.. tak keď sa narodí mu odkáž, nech sa drží od Tieňov čo najďalej."
Sheila sa zasmiala a jej smiech nakazil aj jej brata.
"A Cailan o tom vie?" opýtal sa, keď sa mu podarilo ovládnuť sa.
"Nie. Nechcela som mu to povedať, nech sa netrápi."
"Mohol tu zostať."
"Nemohol, a ty to vieš. Ide tu o Taariu, o jej budúcnosť. Na nás nezáleží, my všetci sme len pešiakmi prítomnosti. Budúcnosť patrí našim potomkom, a mojou prácou, tvojou prácou, Cailaovou, každého z nás, je urobiť tú budúcnosť lepšou. Nebudeme žiť večne, tak sa snažme, než náš odkaz večne pretrvá, nech sa tí, čo prídu po nás, poučia z našich chýb. A práve preto musíte v Antarii vyhrať. Pod vládou prízrakov nás čaká éra tmy. Ale ak vyhrá Ríša, budúcnosť bude svetlá. Viem to."
"Otec by bol na teba hrdý. Hovoríš ako veliteľ."
"Z teba by mal oveľa väčšiu radosť. Škoda, že sa už nedozvie o pokračovaní jeho rodu."
Sheiline oči sa znova naplnili slzami.
"Nie, nie, to nie je pravda," Endeas sestru znova objal. "On je tu niekde s nami, pozoruje nás. To viem zase ja."
Cez slzy sa usmiala.
"Už by si mal ísť. Takto by sme tu boli celý deň."
Endeas vedel že má pravdu, ale takisto si uvedomoval, že ju možno vidí naposledy.
"Pokúsim sa vytvoriť svetlú budúcnosť. Takú, za akú na nás môžu byť naše deti hrdé..."
"Veľa šťastia. Bohovia s tebou, braček."
"Aj s tebou."
Ešte raz sa objali, Endeas vysadol na koňa, zamával sestre a vyrazil.
"Endeas? Endeas!" Tieň sa prebral z hlbokého zamyslenia.
"Čo.. čo sa deje?"
"Sme na mieste."
"Na mieste?"
"Tu si založíme tábor," vysvetlil Ethias, zoskakujúc z koňa. "Potom počkáme na Ya'zaka a.. pôjdeme do boja."
Jastrab vystrčil hlavu k oblohe. Slnečný kotúč mal priamo nad sebou. Poludnie.
"Myslíš že to stíhajú do večera? Alebo až zajtra."
"Netuším. Musím poslať zvedov do močiarov."
Endeas si uvedomil, že cez neprehľadnú zmes popadaných stromov a rozličných kríkov, ťahajúcich sa do výšky až niekoľko metrov, nedovidí na opačnú stranu, na ktorú by bol problém dovidieť aj keby bola plocha pred nimi rovinatá.
To je na tom to najhoršie. Nevieme, kedy to príde.
Jastrabi sedeli pri ohni pred svojimi stanmi a čakali. Nikto z nich neprehovoril, všetci sa ponorili do sveta vlastných myšlienok, aspoň v mysli sa vrátili na miesta, ktoré mali radi. Bol to rituál, ktorý zaviedol už Hepanius, zakladateľ Tieňov, a slúžil na navodenie duševného pokoja pred bojom. Počas posledného povstania, ktorého sa Tiene aktívne zúčastnili, sa na tento rituál zabudlo, ale prednedávnom sa Jastrabi dohodli o jeho znovunastolení.
Endeas sa odtrhol o myšlienok na Ravenwood a obzeral sa okolo seba. V tábore bolo tichšie ako cez deň, stále však sem a tam pobehovali vojaci rôznych hodností a od niekoľkých ďalších ohnísk sa ozýval spev a smiech. Endeas sa nesťažoval, bol to takisto rituál.
Pohľadom sa vrátil späť k vlastnému ohňu, okolo ktorého boli zhromaždené ďalšie tri postavy, s tvárami osvetlenými tlmenou žiarou.
Napravo od Endea sedel Foxmer a naľavo Stroivan.
"Veľa nás nezostalo, čo?" vyjadril Endeove myšlienky nahlas Stroivan.
"Uhm. Ale je to všetko, čo máme."
"Zajtra môžeme mať ešte menej," zapojil sa Foxmer.
"Ešte ty začínaj s pesimizmom," otrávene odvetil Endeas. "Na to tu máme Stroivana."
Jastrab sa pri zaznení svojho mena uškrnul.
"Vlastne, dnes ani ja nemám chuť na nejaké zlovestné predstavy. Chcel som vám niečo povedať."
Štyri oči sa upreli naňho.
"Neverím, sám veľký Stroivan sa nám chce zdôveriť?"
"Nerobte si z toho srandu, nie je to vtipné. Viete, tento posledný rok patril k tým najlepším v mojom živote, nekecám. Ale takýto život ma nebaví. Chcem sa vrátiť späť za Pustiny, domov."
"Za Pustiny? Nevedel som. Že tam niekto žije."
"Žije tam dosť ľudí. Ale s vašim ľudom nechcú mať nič. Odmietajú boj v akejkoľvek forme. Preto ma poslali sem, za trest. A ten vypršal pred rokom."
"Nemôžeš nás tu nechať. Potrebujeme ťa, musíme poraziť Ya'zaka."
"Veď teraz neodchádzam. Ale pôjdem hneď po konci bitky. A.. viete, ak sa toho konca nedožijem a vy áno, tak.. chcem ísť naspäť."
Niekoľko minút bolo ticho.
"Páni," ozval sa zrazu Foxmer, "Neverím, že si toto povedal zrovna ty. Ale ak je to tvoje želanie, tak ti ho splníme."
"A ak chceš ísť, tak môžeš. Ak vyhráme, nič ťa tu nebude držať," pridal sa Endeas.
"Keď tak nad tým uvažujem, ani poriadne neviem, odkiaľ ste. Vždy sme sa rozprávali o boji, o taktike, o vnútorných bojoch v Ríši a podobne. Ale nič viac," premýšľal nahlas Foxmer.
"Ja som z Ravenwoodu, to predsa vieš."
"To áno, ale o Stroivanovi som nevedel."
"To asi nikto. Ale čo už, jeho vec. Idem sa radšej vyspať, zobuďte ma, ak by sa niečo dialo," oznámil Endeas, zívol si a odobral sa do stanu.
"To nie je zlý nápad," skonštatoval Foxmer a aj on sa pobral spať.
"Kto potrebuje stany?" začudoval sa Stroivan a ľahol si k ohňu.

Nasledujúce ráno sa v tábore rozšírila tichá, nepríjemná atmosféra. Z vojakov, ktorých Ethias vyslal na druhý koniec močiarov, sa vrátil len jeden, prebodnutý ľadovým hrotom pulzujúcim zelenou farbou.
Zomrel takmer hneď ako vošiel do tábora, no slová v tomto prípade neboli potrebné. Ethias rozkázal pripraviť vojsko na boj a po dvojhodinovej príprave sa posledná armáda Východnej ríše vydala na pochod do močiarov.
Ethias cválal na jej čele, sprevádzaný Cailanom a Jastrabmi.
"Máme aj niečo ako plán?" opýtal sa Stroivan, prekričujúc dupot tisícov topánok za nimi.
"Armáda zostane pokope, nemôžeme im dovoliť rozptýliť nás. Boli by sme ľahké ciele. Takže to máme jednoduché, navzájom sa kryť a pritom zabiť čo najviac prízrakov," dostal odpoveď od cisára.
"A čo ak sa do boja zapojí aj Ya'zak?"
"V tom prípade je váš, ak chcete. Ste tu najschopnejšími bojovníkmi, štyria si s ním poradíte."
"Piati," opravil brata Cailan.
Súrodenci si vymenili pohľady.
"Asi ti to nevyhovorím, čo? No, nevadí.. koho mám namiesto teba poveriť velením ľavého krídla."
"Kapitána Maldorsa. Skvelý veliteľ, vojaci ho počúvnu."
"Výborne. O starosť menej."
Ethiovi však starostí zostalo viac než dosť. Bitka sa blížila, a on mal neblahú predtuchu

Tmavé mračná ustúpili a uvoľnili cestu slnečným lúčom, odrážajúcim sa od lesklých zbrojí nastúpeného vojska Východnej ríše. Takmer desaťtisíc vojakov stálo na menšom zráze, s štítmi vytrčenými pred sebou a so zbraňami mieriacimi na blížiacu sa masu ľadu.
Presnejšie to bola armáda ľadových prízrakov, hrnúca sa oproti nim bez akéhokoľvek pokriku alebo slova. Podľa Endea to bolo desivé, a tak sa nečudoval, že masa štítov po jeho ľavici o niečo ustúpila.
Napraviť ich morálku mohlo len víťazstvo.
Keď sa prízraky priblížili na dvesto metrov, zdvihol Jastrab ruku a mávnutím dal rozkaz lukostrelcom.
Prichádzajúcu masu ľadu zasiahol dážď šípov, prenikajúci cez ich ľadové zbroje až do dôležitých orgánov. Endeas sa pousmial, keď videl účinok útoku. Šípy, ktoré lukostrelci používali, boli zahriate ohňom, čo ich na jednej strane robilo slabšími a ohybnejšími, na druhej však ľahšie prenikali pomedzi škáry na ľadových brneniach. Preniesol pohľad na druhú stranu vojska, kde kapitán Maldors urobil to isté čo pred chvíľou on, a prízraky sa znova ocitli v smrtiacom daždi.
Počas celej masakry však zo seba nevydali ani jeden zvuk, ba aj ich mŕtvi padali nehlučne.
"Odvahu, chlapi! Robíte to pre to, čo na vás čaká doma. Ženy, deti, alkohol, a hlavne pokoj! Ak dnes zvíťazíme, zbavíme seba aj Taariu posledného veľkého nepriateľa," doliehal k Endeovi Ethiov hlas.
Morálka vojska o niečo stúpla, no na tvárach vojakov sa stále zračil strach.
"Len sa držte pri sebe. To je to, vďaka čomu zvíťazíme. Oni," Jastrab mávol smerom k prízrakom, "Nevedia bojovať proti viacerým protivníkom. Preto ich zničíme!"
Jeho posledné slová zanikli v kriku, s ktorým sa armády zrazili.
A je to tu. Čas zmeniť osud Taarie.

Bojovalo sa už vyše hodiny. Endeas a Tiene sa presunuli do zadných vojov, aby si oddýchli, a uvoľnili tak miesto cisárskym vojakom. Z toho, čo videl, odhadoval Jastrab približne rovnaké straty na jednej aj druhej strane s tým, že ich armáda v posledných desiatich minútach získavala prevahu.
Bitka od začiatku prebiehala dosť vyrovnane. Hoci sa armáda Východnej ríše snažila držať pospolu, prízraky, z ktorých asi polovica sedela na chrbtoch ľadových vlkov, bojovali vždy v presile a snažili sa vojakov od seba oddeliť, čo sa im mimoriadne darilo.
Asi po štyridsiatich minútach však pravé krídlo, ktoré mal pod velením práve veliteľ Tieňov, prerazilo pomedzi prízraky a zaútočilo na hlavnú časť ich armády z boku. Prízraky ich však zatlačili späť pomocou svojich záloh, ktorých objavenie sa považoval Endeas za šťastný úkaz.
Musia mať ťažké straty ak povolávajú zálohy. Žeby sme predsa len mohli vyhrať?

"Endeas!" prerušil Jastrabovo zamyslenie krik. Zdvihol oči a niekoľko desiatok metrov pred sebou uvidel Cailana na koni, so zakrvaveným mečom v ruke a bez prilby.
"Ya'zak sa zapojil do boja. Potrebujeme ťa!" kričal princ.
Endeas viac počuť nemusel. Hoci unavený, stisol meč pevnejšie a rozbehol sa za následníkom trónu, na miesto, kde ľadový démon rozsieval smrť.
_______________________________________________________________________________________________________________

Žeby najdlhšia kapitola zatiaľ? :) ďalšia zase presne o týždeň

I. Pozvánka do boja

2. října 2013 v 12:00 | Shadow |  Bitka v Antarijských močiaroch

Ya'zak sedel na svojom ľadovom tróne a prezeral si hŕstku prízrakov pred ním. Od chvíle, keď jeho armáda dobyla Tarraniel a rozdrvila Východnú ríšu, ubehol rok. Podľa špehov dorazil cisár s Jastrabmi do Grom-Eduru, kde začal zhromažďovať všetkých verných vojakov.
Zostatok Ríše sa však rozdrobil, všetky mestské štáty vyhlásili nezávislosť a légie, ktoré v nich sídlili, Ethiovi odmietli pomôcť. Zostávali len jednotky z provincí Antaria a Draen, pričom väčšina bojaschopných pochádzala z Antarie. Draen, a jeho hlavné mesto Ravenwood, Ya'zak vydrancoval a ponechal osudu. A teraz prišiel čas na ďalší krok.
Vstal z trónu, čím pritiahol pozornosť všetkých v miestnosti. Boli to prízraky, ktoré sa osvedčili v bojoch.
"Páni, premýšľal som," začal Ya'zak. "Je čas, aby sme sa nadobro zbavili nášho nepriateľa, Východnej ríše. Ethias, jej vládca, je zalezený vo svojej Citadele a bojí sa vyjsť. My ho však vyjsť donútime! Pošlem k nemu výzvu, výzvu na posledný boj medzi našimi armádami. Ak prijme, postavíme sa mu na bojovom poli. Ak odmietne, vyplienime Grom-Edur a po ňom celú Taariu. Tak či tak, nemá proti nám šancu."
Prešiel od trónu až ku vchodu na balkón a pozrel sa na zapadajúce slnko.
"Teleus, vyšli posla. Ostatní, zhromaždite vojsko."
Trónnou sieňou sa ozval hrmot, keď sa generáli ponáhľali vykonať rozkazy. Ya'zak vyšiel na balkón, oprel sa o zábradlie a zahľadel na rozbúrené more pod ním. Cítil, že sa blíži doba rozhodnutia. Generálom o počte vojakov Ríše klamal. V skutočnosti boli armády počtom vyrovnané.
Zavrčal a buchol päsťou do zábradlia. Ozval sa lámavý zvuk a mramor pukol.
Veľkosť Ethiovej armády ho znepokojovala. Bol si istý, že cisár výzvu prijme, a stretne sa s ním v otvorenom boji. Na rovnej pláni nebudú mať prízraky šancu a nepriateľská jazda ich rozdupe. Ya'zak musel vybrať miesto, kde nebudú mať cisárske vojská veľkú bojovú prevahu.
Vošiel naspäť do siene, vzal zo stola mapu a začal ju študovať. Tarraniel a Grom-Edur delila rovinatá oblasť, dlhá približne štyristo kilometrov. Nenachádzali sa na nej žiadne rieky ani vysoké vrchy. Jedinou lokalitou, kde budú mať prízraky šancu, sú Antarijské močiare, rozprestierajúce sa na juhu Antarie pri Oceáne.
"Tam sa to rozhodne," premietol svoje myšlienky nahlas.

Endeas stál na hradbách Citadely a hľadel na mesto, prekypujúce životom. Ľudia nakupovali, rozprávali sa, pili, akoby sa nič nedialo.
'Veď sa ani nič nedeje,' pomyslel si. 'Život pokračuje ďalej, bez ohľadu na to, že nepriateľ obsadil Tarraniel.'
"Endeas? Endeas!"
Niekto ho volal. Jastrab odtrhol oči od ruchu mesta a prešiel na opačnú stranu hradieb, odkiaľ mal výhľad na nádvorie, v ktorého strede stála Sheila a volala naňho.
"Čo chceš?"
"Poď dole. Cisár by ťa chcel vidieť."
"Prečo?"
"Neviem, nepovedal. Chce, aby si tam bol aj ty."
Endeas si povzdychol a vydal sa k schodom.

"Vitaj, Farrov syn. Keď si tu, konečne môžeme začať."
Ethias sedel na tróne, oblečený vo svojom zvyčajnom rúchu. Pod trónom stáli Jastrabi a Cailan, a všetci pozorovali Endea, pomaly kráčajúceho k nim.
"No.. ako všetci viete, Ya'zak sa už celý rok nepohol z Tarranielu. Jediné, čo urobil, je že vyslal svoje jednotky aby vyplienili Ravenwood a pripojili Draen k svojmu samozvanému kráľovstvu. Neviem, čo je dôvodom jeho nečinnosti, ale myslím, že chce najskôr zničiť nás, a preto celý rok pripravoval armádu. Ak ešte nezaútočil, to znamená, že jeho zhromažďovanie síl ešte neskončilo. Je čas na náš útok."
Po cisárovej reči zavládlo ticho.
"Myslíte, že je to dobrý nápad? Ak armádu zhromažďoval celý rok, určite bude dosť veľká a v otvorenom boji nás rozdrvia," ozval sa po chvíli Stroivan.
"Prízraky nie sú také dobré v bojoch na rovinách. Ak by boli počty našich vojakov približne rovnaké mali by sme šancu."
"Šancu by sme mali, a aj to len malú, keby sme ich počtom prevyšovali dvojnásobne a mali so sebou toho polodraka. Kam vlastne išiel?"
"Hľadať krajiny za Pustinami," odpovedal Foxmer.
"Pustiny sú nekonečné."
"Draky si očividne myslia niečo iné."
"Netrápia ma myšlienky nejakých plazov."
"Dosť!" zahriakol Jastrabov cisár. "To, či za Pustinami ležia obývané kraje alebo nie, to nie je predmetom našej diskusie."
"Diskusia ohľadom vojska sa skončila. Nemáme šancu. Ale ak chcete zaútočiť, nech sa páči," odsekol Stroivan a vyšiel von.
"Prepáčte, pane, on mal vždy pesimistický pohľad na vec," ospravedlňoval sa za priateľa Foxmer a aj on odišiel z miestnosti.

Stroivan sa opieral chrbtom o kamennú stenu a hľadel do prázdna. Kútikom oka zachytil blížiacu sa postavu.
"Prečo sme stále tu? Prečo ich nenecháme, nech sa tam sami pozabíjajú?" opýtal sa, keď k nemu Foxmer prišiel.
"Lebo je to aj náš boj. Ya'zak zabil Farra, a dosť nečestne. Musíme ho pomstiť."
"V tom prípade je to záležitosť Tieňov a nie Jastrabov. Čiže sa ma to netýka."
"To, či sa zapojíš do boja, je len na tebe. Ale ostatní Jastrabi idú."
"To nie je môj boj."
Foxmer sa zasmial.
"Nikdy by som neveril, že ty odmietneš možnosť bojovať."
"Bojovať nie, ale ísť sa dať zabiť, tak to už nie."
"Prečo neveríš našej armáde? Podľa mňa máme šancu, a to dosť veľkú."
"Ani nevieme, aká veľká sila proti nám stojí. Navyše má Ya'zak v rukáve dosť magických trikov. A koľko čarodejov máme my?"
"Ani jedného."
"Presne tak."
"Stále však máme šancu. Ak chceš, pridaj sa. Ak nie, nebudem ti mať za zlé, ak odídeš. Ale tým sa navždy oddelíš od Jastrabov - a aj od Taarie."
Chvíľu bolo ticho.
"Ak ide o Taariu, prečo si Ethias nezavolá na pomoc iné provincie?"
"Mohol by, ale oni by nepomohli. Po dlhých storočiach je on prvým vládcom, ktorý si uvedomil, že zostatok krajiny vládcov nenávidel."
"Jemu možno nepomôžu. Ale čo ak pôjdem vybaviť posily ja?"
"Ty? Nebuď smiešny. Vraha určite nebudú počúvať."
"Žiadnu vraždu mi nikdy nedokázali. A navyše, mám v Stormythe pár priateľov. Mohli by nám pomôcť, sú to dobre vyškolení mágovia."
"Ak chceš, tak choď. Keď sa ti podarí ich presvedčiť, príď s nimi k Zarrasu, to je taká malá dedina pri južných hraniciach Antarie. Tam sa zhromaždí armáda Tieňov."
"Rozumiem. Radšej vyrazím hneď."
"Veľa šťastia. Nech ťa bohovia sprevádzajú."
"Na bohov ja neverím."

Kapitán Exeos stál pred obrovskou bránou do Grom-Eduru spolu so svojou jednotkou. Odkedy bolo cisárstvo vo vojne, strážilo bránu pätnásť mužov namiesto zvyčajných štyroch. Exeos bol veterán, ťahalo mu na šesťdesiat, svojej vojenskej kariéry sa však nechcel vzdať kým vládal udržať meč v rukách. Pamätal si aj poslednú veľkú vojnu medzi Východným kráľovstvom a povstaním. On sám mal vtedy len niečo cez pätnásť rokov, ale Kráľovstvo potrebovalo každého, kto mohol bojovať. Zúčastnil sa aj bitky o Arden, kde sa vojna uzavrela, keď Generál Theus zabil veľkého draka Sehrudaala, rozprášil zostatky povstania a víťazne vošiel do Tarranielu, kde Kráľovstvo zmenil na cisárstvo a nechal sa korunovať za prvého cisára. Exeos sa vďaka svojim zásluhám v boji stal členom Bieleho meča, organizácie, ktorá v utajení pracovala na ochrane vládcu. Počas svojho pôsobenia tam videl mnoho vecí, prirodzených aj nadprirodzených. Naučil sa aj neútočiť bezhlavo, radšej vyčkával, zistil čo najviac informácií o nepriateľovi a zasadil mu smrtiaci úder.
"Pane, hlásenie z veže. Niekto sa k nám blíži."
Exeos sa prebral zo zamyslenia a uvedomil si, že pred ním stojí jeden z jeho vojakov.
"Kto je to?"
"Nevieme, pane."
"Lukostrelci nech sa pripravia. Nechajte ho prísť bližšie, pozrieme sa, čo je zač."
Vojak zasalutoval a odbehol.
Kto u všetkých bohov musí rušiť na konci zmeny.
"Chlapi, počuli ste. Zbrane pripraviť."
Štrnásť vojakov sa hromadne pohlo a zo štítov vytvorili múr. Potom cez úzke medzery medzi štítmi vystrčili von hroty kopijí, zakľakli a upreli pohľad na cestu. Exeos stál dva metre za nimi, chránil sa o niečo menším štítom a v ruke zvieral rukoväť meča.
Chvíľu sa nedialo nič. Exeos začal uvažovať, že si z neho stráž vo veži vystrelila, keď sa v diaľke ozval dupot. Prižmúril oči a na ceste, asi päťsto metrov od nich, zazrel najpodivnejšie stvorenie, aké kedy videl. Do výšky mohlo mať asi dva a pol metra a do šírky dva, no veľkosť nebola jeho zvláštnosť. Exeos si pretrel oči a znova upriamil pohľad na stvorenie. Hlava a hruď vyzerali ako ľudské, boli však o niečo väčšie, čo bol zrejme optický klam spôsobený ohromným brnením, vyzerajúcim ako vytesané z ľadu. Dolnú polovicu stvorenia však netvorili ľudské nohy, ale mohutné vlčie telo. Snehobiela srsť sa v lúčoch večerného slnka leskla. Dupot spôsobovala štvorica obrovských láb, pokrytých rovnakou srsťou a s pazúrmi o veľkosti prsta dospelého muža.
"Zomknúť rad. Ak zaútočí, nenecháme ho preniknúť. Advar, opusti obranu a bež do paláca. Vyžiadaj si cisára alebo niektorého z Jastrabov a povedz im o tom."
Vojak, ktorý tvoril pravý okraj štítového múru, sa na príkaz zdvihol a otvorenou bránou vbehol do mesta.
Exeos zdvihol pohľad vysoko na hradby. Desiatka lukostrelcov stála pri cimburí a všetci do jedného mali zacielené na polovlka blížiaceho sa k mestu. Stvorenie sa blížilo veľkou rýchlosťou a nevyzeralo, že sa chce zastaviť.
Advar v rýchlosti odložil svoje zbrane stráži z vnútornej strany, oboznámil ich o situácií, a ďalej bežal až do stredu mesta. Do Citadely.
Citadela Grom-Edur bola najstaršou vojenskou budovou v Taarii. Vystaval ju kráľ Atrax, prvý vládca Antarie, Draenu, Eduru a Tarranie. Mala slúžiť ako obrana v prípade napadnutia, alebo ako posledné útočisko. Hoci bola vyše deväťtisíc rokov stará, za svoj výnimočne dobrý stav vďačila hlavne tomu, že sa jej veľké bitky a obliehania vyhýbali, čo spočívalo hlavne vo výške a pevnosti jej hradieb. Narozdiel od mestských hradieb, ktoré mali výšku len niečo cez štyri metre, sa hradby Citadely týčili do úctyhodnej veľkosti šesťdesiat metrov. Citadela mala pôdorys v tvare osemuholníka, a nad každým vrcholom sa vynímala veža. Všetky veže spolu dokázali naraz pojať až sto lukostrelcov, ktorí mali nerušený výhľad pod hradby a mohli voľne strieľať na ciele. Vojna sa však Grom-Eduru nedotkla už vyše tisíc rokov, a preto sa väčšina vojenského vybavenia presunula do mestskej zbrojnice, a z Citadely sa stal palác.

Advar prešiel poslednou ulicou a stal tvárou v tvár stráži Citadely.
"Potrebujem.. hovoriť s.. cisárom.." oznámil zadýchane. "Je to.. dôležité."
Strážnici si vymenili pohľady.
"Poď so mnou," povedal menší z nich a prešiel cez bránu, nasledovaný Advarom.
"Cisár momentálne nemá čas. Vezmem ťa za Endeom. Vieš kto to je, však?"
Advar prikývol.
"Ale.. rýchlo. Je to naliehavé."
"Čo je naliehavé?" ozval sa veliteľský hlas. Advar zdvihol pohľad a na vrchole mramorového schodiska uvidel postavu v čiernom plášti s namaľovanou bielou hlavou jastraba na hrudi, so šticou havraních vlasov na hlave a jazvou pri pravom oku.
"Tento tu má nejaký odkaz pre cisára."
Endeas zošiel po schodoch a zastal pred Advarom.
"Vrav, čo máš na srdci."
_______________________________________________________________________________________________________________

Myslím, že od Pádu je badateľný rozdiel hlavne v rozsiahlosti :) síce Bitka v Antarijských močiaroch bude mať len tri časti, ale ďalšie plnohodnotné série plánujem tiež takéhoto rozsahu.. Čiže na krátke kapitoly ako napr. v Páde môžete zabudnúť :)
Oh, btw, ďalšia kapitola presne za týždeň

Kam dál

free counters