I. Pozvánka do boja

2. října 2013 v 12:00 | Shadow |  Bitka v Antarijských močiaroch

Ya'zak sedel na svojom ľadovom tróne a prezeral si hŕstku prízrakov pred ním. Od chvíle, keď jeho armáda dobyla Tarraniel a rozdrvila Východnú ríšu, ubehol rok. Podľa špehov dorazil cisár s Jastrabmi do Grom-Eduru, kde začal zhromažďovať všetkých verných vojakov.
Zostatok Ríše sa však rozdrobil, všetky mestské štáty vyhlásili nezávislosť a légie, ktoré v nich sídlili, Ethiovi odmietli pomôcť. Zostávali len jednotky z provincí Antaria a Draen, pričom väčšina bojaschopných pochádzala z Antarie. Draen, a jeho hlavné mesto Ravenwood, Ya'zak vydrancoval a ponechal osudu. A teraz prišiel čas na ďalší krok.
Vstal z trónu, čím pritiahol pozornosť všetkých v miestnosti. Boli to prízraky, ktoré sa osvedčili v bojoch.
"Páni, premýšľal som," začal Ya'zak. "Je čas, aby sme sa nadobro zbavili nášho nepriateľa, Východnej ríše. Ethias, jej vládca, je zalezený vo svojej Citadele a bojí sa vyjsť. My ho však vyjsť donútime! Pošlem k nemu výzvu, výzvu na posledný boj medzi našimi armádami. Ak prijme, postavíme sa mu na bojovom poli. Ak odmietne, vyplienime Grom-Edur a po ňom celú Taariu. Tak či tak, nemá proti nám šancu."
Prešiel od trónu až ku vchodu na balkón a pozrel sa na zapadajúce slnko.
"Teleus, vyšli posla. Ostatní, zhromaždite vojsko."
Trónnou sieňou sa ozval hrmot, keď sa generáli ponáhľali vykonať rozkazy. Ya'zak vyšiel na balkón, oprel sa o zábradlie a zahľadel na rozbúrené more pod ním. Cítil, že sa blíži doba rozhodnutia. Generálom o počte vojakov Ríše klamal. V skutočnosti boli armády počtom vyrovnané.
Zavrčal a buchol päsťou do zábradlia. Ozval sa lámavý zvuk a mramor pukol.
Veľkosť Ethiovej armády ho znepokojovala. Bol si istý, že cisár výzvu prijme, a stretne sa s ním v otvorenom boji. Na rovnej pláni nebudú mať prízraky šancu a nepriateľská jazda ich rozdupe. Ya'zak musel vybrať miesto, kde nebudú mať cisárske vojská veľkú bojovú prevahu.
Vošiel naspäť do siene, vzal zo stola mapu a začal ju študovať. Tarraniel a Grom-Edur delila rovinatá oblasť, dlhá približne štyristo kilometrov. Nenachádzali sa na nej žiadne rieky ani vysoké vrchy. Jedinou lokalitou, kde budú mať prízraky šancu, sú Antarijské močiare, rozprestierajúce sa na juhu Antarie pri Oceáne.
"Tam sa to rozhodne," premietol svoje myšlienky nahlas.

Endeas stál na hradbách Citadely a hľadel na mesto, prekypujúce životom. Ľudia nakupovali, rozprávali sa, pili, akoby sa nič nedialo.
'Veď sa ani nič nedeje,' pomyslel si. 'Život pokračuje ďalej, bez ohľadu na to, že nepriateľ obsadil Tarraniel.'
"Endeas? Endeas!"
Niekto ho volal. Jastrab odtrhol oči od ruchu mesta a prešiel na opačnú stranu hradieb, odkiaľ mal výhľad na nádvorie, v ktorého strede stála Sheila a volala naňho.
"Čo chceš?"
"Poď dole. Cisár by ťa chcel vidieť."
"Prečo?"
"Neviem, nepovedal. Chce, aby si tam bol aj ty."
Endeas si povzdychol a vydal sa k schodom.

"Vitaj, Farrov syn. Keď si tu, konečne môžeme začať."
Ethias sedel na tróne, oblečený vo svojom zvyčajnom rúchu. Pod trónom stáli Jastrabi a Cailan, a všetci pozorovali Endea, pomaly kráčajúceho k nim.
"No.. ako všetci viete, Ya'zak sa už celý rok nepohol z Tarranielu. Jediné, čo urobil, je že vyslal svoje jednotky aby vyplienili Ravenwood a pripojili Draen k svojmu samozvanému kráľovstvu. Neviem, čo je dôvodom jeho nečinnosti, ale myslím, že chce najskôr zničiť nás, a preto celý rok pripravoval armádu. Ak ešte nezaútočil, to znamená, že jeho zhromažďovanie síl ešte neskončilo. Je čas na náš útok."
Po cisárovej reči zavládlo ticho.
"Myslíte, že je to dobrý nápad? Ak armádu zhromažďoval celý rok, určite bude dosť veľká a v otvorenom boji nás rozdrvia," ozval sa po chvíli Stroivan.
"Prízraky nie sú také dobré v bojoch na rovinách. Ak by boli počty našich vojakov približne rovnaké mali by sme šancu."
"Šancu by sme mali, a aj to len malú, keby sme ich počtom prevyšovali dvojnásobne a mali so sebou toho polodraka. Kam vlastne išiel?"
"Hľadať krajiny za Pustinami," odpovedal Foxmer.
"Pustiny sú nekonečné."
"Draky si očividne myslia niečo iné."
"Netrápia ma myšlienky nejakých plazov."
"Dosť!" zahriakol Jastrabov cisár. "To, či za Pustinami ležia obývané kraje alebo nie, to nie je predmetom našej diskusie."
"Diskusia ohľadom vojska sa skončila. Nemáme šancu. Ale ak chcete zaútočiť, nech sa páči," odsekol Stroivan a vyšiel von.
"Prepáčte, pane, on mal vždy pesimistický pohľad na vec," ospravedlňoval sa za priateľa Foxmer a aj on odišiel z miestnosti.

Stroivan sa opieral chrbtom o kamennú stenu a hľadel do prázdna. Kútikom oka zachytil blížiacu sa postavu.
"Prečo sme stále tu? Prečo ich nenecháme, nech sa tam sami pozabíjajú?" opýtal sa, keď k nemu Foxmer prišiel.
"Lebo je to aj náš boj. Ya'zak zabil Farra, a dosť nečestne. Musíme ho pomstiť."
"V tom prípade je to záležitosť Tieňov a nie Jastrabov. Čiže sa ma to netýka."
"To, či sa zapojíš do boja, je len na tebe. Ale ostatní Jastrabi idú."
"To nie je môj boj."
Foxmer sa zasmial.
"Nikdy by som neveril, že ty odmietneš možnosť bojovať."
"Bojovať nie, ale ísť sa dať zabiť, tak to už nie."
"Prečo neveríš našej armáde? Podľa mňa máme šancu, a to dosť veľkú."
"Ani nevieme, aká veľká sila proti nám stojí. Navyše má Ya'zak v rukáve dosť magických trikov. A koľko čarodejov máme my?"
"Ani jedného."
"Presne tak."
"Stále však máme šancu. Ak chceš, pridaj sa. Ak nie, nebudem ti mať za zlé, ak odídeš. Ale tým sa navždy oddelíš od Jastrabov - a aj od Taarie."
Chvíľu bolo ticho.
"Ak ide o Taariu, prečo si Ethias nezavolá na pomoc iné provincie?"
"Mohol by, ale oni by nepomohli. Po dlhých storočiach je on prvým vládcom, ktorý si uvedomil, že zostatok krajiny vládcov nenávidel."
"Jemu možno nepomôžu. Ale čo ak pôjdem vybaviť posily ja?"
"Ty? Nebuď smiešny. Vraha určite nebudú počúvať."
"Žiadnu vraždu mi nikdy nedokázali. A navyše, mám v Stormythe pár priateľov. Mohli by nám pomôcť, sú to dobre vyškolení mágovia."
"Ak chceš, tak choď. Keď sa ti podarí ich presvedčiť, príď s nimi k Zarrasu, to je taká malá dedina pri južných hraniciach Antarie. Tam sa zhromaždí armáda Tieňov."
"Rozumiem. Radšej vyrazím hneď."
"Veľa šťastia. Nech ťa bohovia sprevádzajú."
"Na bohov ja neverím."

Kapitán Exeos stál pred obrovskou bránou do Grom-Eduru spolu so svojou jednotkou. Odkedy bolo cisárstvo vo vojne, strážilo bránu pätnásť mužov namiesto zvyčajných štyroch. Exeos bol veterán, ťahalo mu na šesťdesiat, svojej vojenskej kariéry sa však nechcel vzdať kým vládal udržať meč v rukách. Pamätal si aj poslednú veľkú vojnu medzi Východným kráľovstvom a povstaním. On sám mal vtedy len niečo cez pätnásť rokov, ale Kráľovstvo potrebovalo každého, kto mohol bojovať. Zúčastnil sa aj bitky o Arden, kde sa vojna uzavrela, keď Generál Theus zabil veľkého draka Sehrudaala, rozprášil zostatky povstania a víťazne vošiel do Tarranielu, kde Kráľovstvo zmenil na cisárstvo a nechal sa korunovať za prvého cisára. Exeos sa vďaka svojim zásluhám v boji stal členom Bieleho meča, organizácie, ktorá v utajení pracovala na ochrane vládcu. Počas svojho pôsobenia tam videl mnoho vecí, prirodzených aj nadprirodzených. Naučil sa aj neútočiť bezhlavo, radšej vyčkával, zistil čo najviac informácií o nepriateľovi a zasadil mu smrtiaci úder.
"Pane, hlásenie z veže. Niekto sa k nám blíži."
Exeos sa prebral zo zamyslenia a uvedomil si, že pred ním stojí jeden z jeho vojakov.
"Kto je to?"
"Nevieme, pane."
"Lukostrelci nech sa pripravia. Nechajte ho prísť bližšie, pozrieme sa, čo je zač."
Vojak zasalutoval a odbehol.
Kto u všetkých bohov musí rušiť na konci zmeny.
"Chlapi, počuli ste. Zbrane pripraviť."
Štrnásť vojakov sa hromadne pohlo a zo štítov vytvorili múr. Potom cez úzke medzery medzi štítmi vystrčili von hroty kopijí, zakľakli a upreli pohľad na cestu. Exeos stál dva metre za nimi, chránil sa o niečo menším štítom a v ruke zvieral rukoväť meča.
Chvíľu sa nedialo nič. Exeos začal uvažovať, že si z neho stráž vo veži vystrelila, keď sa v diaľke ozval dupot. Prižmúril oči a na ceste, asi päťsto metrov od nich, zazrel najpodivnejšie stvorenie, aké kedy videl. Do výšky mohlo mať asi dva a pol metra a do šírky dva, no veľkosť nebola jeho zvláštnosť. Exeos si pretrel oči a znova upriamil pohľad na stvorenie. Hlava a hruď vyzerali ako ľudské, boli však o niečo väčšie, čo bol zrejme optický klam spôsobený ohromným brnením, vyzerajúcim ako vytesané z ľadu. Dolnú polovicu stvorenia však netvorili ľudské nohy, ale mohutné vlčie telo. Snehobiela srsť sa v lúčoch večerného slnka leskla. Dupot spôsobovala štvorica obrovských láb, pokrytých rovnakou srsťou a s pazúrmi o veľkosti prsta dospelého muža.
"Zomknúť rad. Ak zaútočí, nenecháme ho preniknúť. Advar, opusti obranu a bež do paláca. Vyžiadaj si cisára alebo niektorého z Jastrabov a povedz im o tom."
Vojak, ktorý tvoril pravý okraj štítového múru, sa na príkaz zdvihol a otvorenou bránou vbehol do mesta.
Exeos zdvihol pohľad vysoko na hradby. Desiatka lukostrelcov stála pri cimburí a všetci do jedného mali zacielené na polovlka blížiaceho sa k mestu. Stvorenie sa blížilo veľkou rýchlosťou a nevyzeralo, že sa chce zastaviť.
Advar v rýchlosti odložil svoje zbrane stráži z vnútornej strany, oboznámil ich o situácií, a ďalej bežal až do stredu mesta. Do Citadely.
Citadela Grom-Edur bola najstaršou vojenskou budovou v Taarii. Vystaval ju kráľ Atrax, prvý vládca Antarie, Draenu, Eduru a Tarranie. Mala slúžiť ako obrana v prípade napadnutia, alebo ako posledné útočisko. Hoci bola vyše deväťtisíc rokov stará, za svoj výnimočne dobrý stav vďačila hlavne tomu, že sa jej veľké bitky a obliehania vyhýbali, čo spočívalo hlavne vo výške a pevnosti jej hradieb. Narozdiel od mestských hradieb, ktoré mali výšku len niečo cez štyri metre, sa hradby Citadely týčili do úctyhodnej veľkosti šesťdesiat metrov. Citadela mala pôdorys v tvare osemuholníka, a nad každým vrcholom sa vynímala veža. Všetky veže spolu dokázali naraz pojať až sto lukostrelcov, ktorí mali nerušený výhľad pod hradby a mohli voľne strieľať na ciele. Vojna sa však Grom-Eduru nedotkla už vyše tisíc rokov, a preto sa väčšina vojenského vybavenia presunula do mestskej zbrojnice, a z Citadely sa stal palác.

Advar prešiel poslednou ulicou a stal tvárou v tvár stráži Citadely.
"Potrebujem.. hovoriť s.. cisárom.." oznámil zadýchane. "Je to.. dôležité."
Strážnici si vymenili pohľady.
"Poď so mnou," povedal menší z nich a prešiel cez bránu, nasledovaný Advarom.
"Cisár momentálne nemá čas. Vezmem ťa za Endeom. Vieš kto to je, však?"
Advar prikývol.
"Ale.. rýchlo. Je to naliehavé."
"Čo je naliehavé?" ozval sa veliteľský hlas. Advar zdvihol pohľad a na vrchole mramorového schodiska uvidel postavu v čiernom plášti s namaľovanou bielou hlavou jastraba na hrudi, so šticou havraních vlasov na hlave a jazvou pri pravom oku.
"Tento tu má nejaký odkaz pre cisára."
Endeas zošiel po schodoch a zastal pred Advarom.
"Vrav, čo máš na srdci."
_______________________________________________________________________________________________________________

Myslím, že od Pádu je badateľný rozdiel hlavne v rozsiahlosti :) síce Bitka v Antarijských močiaroch bude mať len tri časti, ale ďalšie plnohodnotné série plánujem tiež takéhoto rozsahu.. Čiže na krátke kapitoly ako napr. v Páde môžete zabudnúť :)
Oh, btw, ďalšia kapitola presne za týždeň
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
free counters