Duben 2014

I. Kapitola

7. dubna 2014 v 23:16 | Shadow |  Bionicle 2. Séria - War Of Shadows
Hlboko pod ruinami Tesary, vo väzení, známom ako Labyrint, sedel väzeň. Bol posledným obyvateľom Labyrintu, zanechaný strážcami, keď v panike utiekli počas pádu mesta. Nechali ho tam samého, napojeného na prístroje, ktoré ho môžu udržiavať nažive až do konca sveta. Väzeň, ktorého kedysi prezývali Travič alebo Pán Jedov, bol doteraz len prázdnou schránkou, odkázanou na pomoc techniky. V ten deň sa však jeho trest končil.
Vastus otvoril oči, vykríkol, a ozvena jeho hlasu sa šírila chodbami Labyrintu. Posledný väzeň bol voľný.

Tri údery na bubon vytrhli Ackara z náručia spánku. Tri údery znamenali útok, a on ako Vrchný generál Spojených Glatorianskych síl musel veliť obrane. Rýchlo sa obliekol do brnenia, zo zbrojnice zobral meč a štít, a vybehol von za svojimi vojakmi. Vo Vulcanuse zavládla panika. Ulicami behali vojaci aj obyčajní Agori, medzi ktorými Ackar zazrel niekoľkých Glatorianov pokúšajúcich sa ukľudniť dav. "Nechaj to na Raanua," zakričal smerom k Geluovi. Glatorian z Iconoxu ho počúvol a bežal za ním. Hradby boli obsadené strelcami, ktorý netrpezlivo napínali luky, alebo zameriavali kuše a Thornaxy. Na hlavnú vežu pritiahli aj balistu, strieľajúcu protodermové šípy. Taká bola obrana posledného slobodného mesta na Bara Magna, a tejto obrane velil Ackar.
Keď sa dostal na hradby, Kiina mu podala ďalekohľad.
"Sú to oni. Tam."
Ackar sa pozrel, kam ukazovala, a srdce mu vynechalo jeden úder.
"Stronius priviedol celú silu Roxtusu." Pokračoval v pozorovaní. "Niekoľko protodermových katapultov, tie budú našim hlavným cieľom. Potom baranidlá, kavaléria, niekoľko stoviek pechoty. Tuma. A jeho osobná garda."
"Vidíš niekde Stroniusa?"
"Nie. Ale nepochybne tam niekde je."
Smerom od armády Roxtusu sa ozval rachot. Ackar tam znova namieril ďalekohľad.
"Čo vidíš?"
"Telluris a jeho Skopio sa prišli tiež pozrieť."
Kiina sa zachvela. "S tým nebude mať problém rozbiť hradby."
"Preto musíme sústrediť našu paľbu na nich," zavelil Ackar tak, aby ho všetci obrancovia počuli.
"Kiina, dávam ti velenie na hradbách. Gelu, poď so mnou, musíme zorganizovať pechotu."
Vo Vulcanuse sa schyľovalo k rozhodujúcej bitke. Kto ju vyhrá, získa kontrolu nad Bara Magna.

Heremus zostúpil do Labyrintu.
'Ako si mohli dovoliť zmeniť môj palác na väzenie...'
Zostupoval čoraz nižšie a nižšie, strmé schodisko sa čoraz viac zužovalo. Po desiatich minútach bol na konci - posledné poschodie. Tvorila ho malá čierna miestnosť s dvomi dverami. Jedny z nich ukrývali Heremusov cieľ, za druhými sa nachádzal posledný väzeň, napojený na prístroje, aspoň tak si Heremus myslel. Prešiel k prvým dverám, ktoré sa nepodarilo nikomu zo strážcov väzenia otvoriť, a vytiahol starý, zhrdzavený kľúč. Zasunul ho do kľúčovej dierky a pootočil. Dvere sa odomkli, keď však chcel vytiahnuť kľúč, vyšla von len polovica.
'To nevadí,' pomyslel si. Beztak ho dnes použil posledný krát. Otvoril dvere, a ovanul ho zápach krvi. Potiahol nosom a vošiel do úzkej tmavej chodby. Tá sa zakrátko končila a Heremus sa ocitol v tajnej miestnosti na konci trónnej sály. Cez štrbinu v stene venoval pohľad kamennému trónu, na ktorom kedysi sedával, a prešiel k riadiacemu pultu. Nachádzalo sa na ňom dvanásť tlačidiel, každé od jedných dverí po bokoch trónnej sály. Stlačil to prvé. Ostatných jedenásť zničil, to čo sa za dverami skrývalo, už potrebovať nebude. Na svoje plány mu stačí len jeden z pýchy jeho výtvorov. Baterra. Dvanásť strojov, vytvorených len na jeden účel - zabíjať.
Vyšiel z tajnej miestnosti a prešiel k jediným otvoreným dverám. Za nimi uvidel na zemi ležať na zemi Baterru. Podišiel k nemu a vytiahol Kanohi Ignika. Nasadil ju na tvár Baterru. Chvíľu sa nič nedialo, potom sa telo na zemi pohlo a pomaly vstalo.
"Pane," uklonil sa Baterra Heremovi.
"Nastal tvoj čas, Wraith. Tvoji bratia už nebudú potrební. Dal som ti život a s ním dušu. Keď dokončíš túto úlohu, dám ti slobodu."
"Čo odo mňa potrebujete, pane?"
"Vo Vulcanuse onedlho začne boj. Choď tam, a ukáž im hnev Veľkých bytostí."
________________________________________________________________________________________________________________
No, Sauwen, ani nie súboj titanov, ale veľkých bytostí :D Snáď to bude "frikin kjul" aj naďalej :D

Prológ

5. dubna 2014 v 9:39 | Shadow |  Bionicle 2. Séria - War Of Shadows
Bežal, hoci nevedel kam. Nohy mu horeli bolesťou, no on nemohol zastaviť. Občas sa obzrel, čakajúc, že zazrie svojho prenasledovateľa. Nikoho nikdy nevidel. Možno tam žiadny prenasledovateľ nikdy nebol. Kameň, akoby naschvál umiestnený do stredu kamenného chodníka, si pri jednom z obzretí nevšimol. Tichú atmosféru noci narušilo zadunenie, keď jeho telo dopadlo na zem, a vzápätí sa začalo kotúlať dole z chodníka drsným kamenistým kopcom. Fyzikálne zákony premohli jeho vôľu zastaviť, a tak sa jeho pohyb zastavil až po tridsiatich metroch, keď kopec prešiel do roviny.
V hlave mu dunelo, bolesť cítil po celom tele. Nebol schopný usporiadať svoje myšlienky. Sám nevedel ako sa mu podarilo doplaziť k neďalekému stromu a oprieť sa oň. Siahol pod záhyb svojho plášťa, skontroloval, či tam stále je predmet, kvôli ktorému riskoval svoj život a životy všetkých ostatných. Jeho prsty narazili na chladný povrch, pousmial sa, a stratil vedomie.
Zobudil ho kopanec do brucha. Vykríkol by od bolesti, no druhý kopanec mu vyrazil dych a výkrik sa zasekol v hrdle. Klesol na všetky štyri a snažil sa chytiť dych.
"Dosť že si sa zobudil," poznamenal niekto vedľa neho. Nadvihol hlavu, aby sa dotyčnému pozrel do tváre, no namiesto toho uvidel len päsť letiacu k jeho čelu.
Úder ho položil na brucho. Neznámy mu jednou nohou stupil na chrbát.
"Kde to máš?" opýtal sa potichu, ale zreteľne.
Pársekundové ticho prerušil ďalší kopanec.
"TAK KDE?"
"To by si rád vedel, čo?" opýtal sa .
Začul, že neznámy vytasil zbraň.
"Nebuď drzý, lebo uvidíš svoje vnútornosti. Pýtam sa naposledy, kde to máš?"
Podarilo sa mu zdvihnúť hlavu. Neznáma postava stála meter pred ním, zahalená do tmavého plášťa s kapucňou, pod ktorou nebola vidieť tvár, a v pravej ruke držala meč.
"Nikdy to nedostaneš," odvetil a pokúsil sa dostať späť na nohy, no tie boli stále unavené z nočného behu a zradili ho v najnevhodnejšej chvíli. Keď dopadol späť na brucho, predmet mu vypadol z bezpečia záhybu plášťa a dopadol na zem tesne pred ním. Začul neznámeho smiech.
"Zradilo ťa aj vlastné oblečenie. Chudáčik Angonce, zradený všetkými, keď sa pokúsil zachrániť ten odpad, ktorý pomohol vytvoriť."
"Oni nie sú odpad. Sú našim najväčším dielom. Tými, ktorí raz budú k nám vzhliadať ako k bohom."
"Ale my sme pre nich bohovia."
Neznámy urobil krok vpred.
"Aj bohovia môžu zomrieť."
Angonce zacítil prudkú bolesť v záhlaví, a potom prišla len tma.
________________________________________________________________________________________________________________
Konečne som sa dostal k nejakému tomu písaniu :) Síce je to krátke, ale nemám rád extra dlhé prológy, tak buďte spokojní aj s týmto :D

Sayonara
free counters